Dominik Gurín: „Keď sa rúca múr, narobí veľa hluku, ale keď rastie obilie, rastie potichu.“

Dominik Gurín: „Keď sa rúca múr, narobí veľa hluku, ale keď rastie obilie, rastie potichu.“

Narodil sa 14.9.1959 v Trenčíne. Vyrastal v Ľuborči. Kňazskú vysviacku prijal 15.6.1986 v Nitre, primície slávil vo farskom kostole v Nemšovej. Štyri roky bol kaplánom v Čadci, po dva roky bol správcom farnosti v Lednických Rovniach a v Bošáci. Od 1.6.1994 je farárom v Bánovciach nad Bebravou. Takmer 15 rokov je aj dekanom dištriktu.

 

BIN: Čo bolo impulzom, vďaka ktorému ste sa rozhodli ísť za kňaza?
Gurín: Presvedčenie, že človek je smrteľne ranený hriechom a Kristus je liek. Poznal som osudy kňazov, ktorí v túžbe prinášať ľuďom Krista vedeli aj trpieť a boli aj väznení. To ma neodolateľne priťahovalo. V našej rodine mali takíto kňazi vysoký kredit.
Gurín: Čo pre vás znamená vaše povolanie?
Gurín: Životnú cestu.
BIN: Viete si predstaviť, že by ste niekedy robili niečo iné?
Gurín: Rok som pracoval na stavbe. Nechýbal som na zábavách ani pri študentských huncútstvach. Ale keby som neodpovedal na volanie ku kňazstvu, asi by som mal celý život pocit, že som utiekol sám pred sebou.
BIN: Ako sa vám páči v Bánovciach nad Bebravou?
Gurín: Jedna pani ma v Bánovciach privítala takto: Prišli ste na misijné územie! Nemáme tu cirkevnú školu, v celom regióne niet charitatívnej inštitúcie pre bezdomovcov, málokto je tu ochotný páliť si prsty za hodnoty evanjelia vo verejnom živote, na údržbu kostolov prispejú chudobné vdovy, ale od tých, čo hrabú veľké peniaze podporu nečakajte... Bola ďaleko od pravdy?
Myslím, že je tu naozaj o niečo tvrdší duchovný boj ako inde: na 5 sobášov 4 rozvody, viac ako 150 drogovo závislých v meste – to nie sú len štatistické čísla, ale najmä tragické ľudské osudy. Ale podľahnúť apatii by znamenalo urobiť radosť diablovi. Jedno francúzske príslovie hovorí: „Keď sa rúca múr, narobí veľa hluku, ale keď rastie obilie, rastie potichu.“ – aj v Bánovciach sa nájde veľa tichej, statočnej viery, nádeje, lásky v ľudských srdciach. Len to treba vidieť. Mám tie Bánovce rád. Už som tu prežil toľko rokov, čo v mojom rodisku. Je to kus môjho života.
BIN: Čo robievate vo voľnom čase?
Gurín: Čítam. Počúvam prednášky. Trápim hudobné nástroje. A v zime kŕmim sýkorky a vrabce. Občas priletí aj pestrofarebný glezg hrubozobý.
BIN: Čo pre vás znamenajú vianočné sviatky?
Gurín: Na fare je predsa len trochu iný životný rytmus ako v rodine. Málokto má pracovisko a bydlisko na tom istom mieste. My sme vlastne stále v robote. – Štedrý deň, to je najmä pocit že máme už za sebou spovedačky a čaká nás povedzme 40 bohoslužieb v priebehu najbližších troch dní – takže vzácne je najmä mať aspoň tento deň chvíľku ticho.
BIN: Ako prebiehajú sviatky na fare?
Gurín: Ráno ozdobiť stromček, poobede príprava na kázeň, vigília. Spoločná večera, chvíľu podebatujeme. Ak sú kapláni zblízka, odbehnú na otočku domov. Okolo deviatej večer už sa rozbiehame slúžiť polnočné.
BIN: Zostalo niečo vo Vás z „malého Dominika“?
Gurín: Odmalička som bol veľmi zvedavý, ako veci fungujú. Každú hračku, čo som dostal, som behom 24 hodín rozobral. Babka mi za to udelila titul Kazisvet. Talent rozobrať veci a nezložiť mám dodnes. Jedna teta ma zasa volala Smejko, ale dnes by mi pristala skôr asi prezývka Hundroš. Takže niečo zostalo, niečo sa zmenilo.
BIN: Stretávate sa počas týchto sviatkov aj s vašou rodinou?
Gurín: Mamu sa snažím nav-
števovať pravidelne aj mimo sviatkov. Obvykle tam príde aj niekto zo súrodencov.
BIN: Ľudia chodia za vami, aby vám porozprávali o ťažkých životných situáciách, chcú poradiť, nie je to veľmi vyčerpávajúce?
Gurín: Viesť k Bohu tých, čo ho hľadajú môže to byť únava, ale súčasne je to radosť. Vyčerpávajúce a frustrujúce je čeliť arogantným ľuďom, ktorí chcú krst dieťaťa, ale odmietajú vieru cirkvi, chcú sobáš, ale odmietajú výlučnú a nerozlučnú lásku, chcú spoveď, ale nepriznávajú si žiaden hriech. To potom nie je práca vo „vinici Pána“, ale drina v kameňolome.
BIN: Čo by ste zaželali našim čitateľom počas Vianoc?
Gurín: Aby počuli spievať anjelov. Na to netreba plný stôl a chladničku, netreba darčeky, netreba ohňostroje, ba ani stromčeky ani koledy. Ten spev môžu počuť aj tí, ktorí majú absolútne dobabraný život. Ale musia prijať Ježiša do svojho života. Nie ako automat na želania. Nie ako rozprávkovú postavičku. Nie ako idylku. Ale ako Boha a Pána, ktorý má moc aj z maštale urobiť ten najslávnejší chrám.

 

Stanislav Vavro