Prečítajte si tento smutný príbeh a zadržte svoje slzy!

Tento príbeh z celkom normálnej rodinky, ktorá sa  tešila z každodenného života, jeho strastí i pekných chvíľ, ktoré spolu prežili sa príliš rýchlo skončil so smutným koncom. So slzami v očiach nám ho vyrozprávala najstaršia dcérka Monika Bíleková, ktorá má ešte  dvoch súrodencov, 20-ročnú sestru a 18-ročného brata. Obidvaja súrodenci študujú na strednej škole.  24. január 2012 bol pre túto rodinku najsmutnejším dňom v ich živote. Stratili v rodine to najcennejšie, čo mohli mať  - vlastnú mamičku. Nevyliečiteľná choroba im zobrala mamu, ktorú veľmi milovali.

 

 

„Ono to bolo vlastne tak,“ začala rozprávať so smútkom v očiach najstaršia z detí Monika. „V letnom období  v roku 2009 si mama na prsníku nahmatala hrčku.  Rozhodla sa nečakať a išla ku svojmu  gynekológovi. Ten ju po vyšetrení ubezpečil, že to nie je nič vážne. Údajne sú to iba uzliny. Pri návrate k obvodnému lekárovi sa po prehliadke dozvedela, že toto uzliny nie sú“, povedala s pohľadom do   neznáma  Monika.   ,, V  auguste 2009 išla na onkológiu do Bratislavy a už začiatkom septembra bola operovaná.  Diagnóza zhubný nádor bola jediná alternatíva na okamžitý zákrok. Asi týždeň po operácii, ktorá dopadla dobre sa vrátila domov s tým, že chodila na onkologické prehliadky. Už od začiatku nám po operácii hovorili, že bude potrebovať dobrého onkológa.  Ale po úvodných konzultáciach som nebola spokojná s jeho prístupom k mojej mamičke. Zobral jej krv, následne sa jej výsledky stratili a všetko sa znovu muselo opakovať. Strata času, opakované čakania na výsledky znova ten istý kolotoč,“s povzdychom pokračovala v rozhovore Monika. Začiatkom roka 2010 nastúpila liečba - chemoterapia, ožarovanie
v štyroch cykloch. Pani Bíleková bola z tejto liečby veľmi vyčerpaná a slabá. Od apríla 2010 až do konca roka sa sťažovala na pravidelné bolesti hlavy, stále vracala a bývala veľmi vyčerpaná. Od začiatku bojovala s touto zákernou chorobou a ani v najväčších bolestiach nechcela ísť k lekárovi. „Moja mama nebola ten hypochonder, ktorý už pri bolesti prsta musí utekať k doktorovi,“ vravela Monika, ktorá ju stále posielala k doktorovi pri krutých bolestiach. Po čase ju poslúchla a vybrala sa k očnej doktorke. Tá jej pri vyšetrení oka zistila cudzí útvar, z ktorého nešiel dobrý pocit. Pani Bíleková skončila na neurochirurgii v Partizánskom, kde bola 2 týždne na pozorovaní. Diagnóza - nádor v ľavej časti mozgu bol ďalším tvrdým úderom a zlou správou pre smutné deti svojej chorej mamičky. Ďalšia operácia! Tentokrát v Nitre. Oznámenie doktora o ťažkej operácii, ktorú musí ich mamička podstúpiť, bola
najhoršou správou v ich živote. Hlavné riziko bolo v možnom ochrnutí určitej časti tela. Operácia trvala veľmi dlho. Nádor v tvare vajca jej vyoperovali
a pri návšteve  dcérky Moniky v nemocnici ju s usmiatými očkami privítala: „Neboj sa! O chvíľu budem chodiť!“ Pani Bíleková jej na znak úspešnej operácie pohýbala nohami  a rukami. Aj napriek úspechu nebola Monika  spokojná s prístupom k zdravotnému stavu a následnej  liečby  svojej mamičky od prideleného doktora. Dcéra sa pokúšala  dostať na základe referencií k onkologičke do Partizánskeho. Bolo jej povedané, že tá už neordinuje. Čas pomaly ubiehal a v dovolenkovom období pri návšteve brata pani Bílekovej na Morave, začala pravidelne vracať. Po veľkom naliehaní opäť navštívila lekára. Doktor ju po prehliadke  ubezpečoval, že nič tam nie je a že všetko je v poriadku.  V septembri jej začali tŕpnuť ruky aj nohy. Tŕpnutie bolo stále intenzívnejšie. Začala pokrivkávať, museli sme ju pridržiavať. Neskôr pokrivkávala na obidve nohy. „Deň za dňom sme pred našimi očami videli jej väčšiu a väčšiu bezvládnosť  a zrazu prišiel deň,  keď sa ocitla  na vozíku,“ so slzami v očiach spomínala Monika. Zákerná choroba začínala neuveriteľnou rýchlosťou v sprievode ukrutných bolestí napádať všetky života schopné orgány. Ošetrujúca pani doktorka si dala zavolať Moniku a s trasúcim hlasom hľadala vhodné slová, ktoré musela v ten deň povedať najstaršej dcére pani Bílekovej o zdravotnom stave jej mamičky. Slová - nie je to dobré, mamička má metastázy v driekovej časti,  Monike zovreli hrdlo a musela si vypočuť kruté, ale pravdivé slová z úst pani doktorky z neurochirurgického oddelenia. V tej chvíli sa Monike otočil celý svet. Pred očami  mala opäť onkológiu a ďalší boj so životom svojej mamičky s touto zákernou chorobou. Onkológ, ktorý vyšetroval a liečil pani Bílekovú odmietol pokračovať v následnej liečbe tejto diagnózy z dôvodu nezmyselného sporu medzi ním a pacientkou. Po prepustení z tohto oddelenia prijala pani Bílekovú nová  onkologička, ktorá sa podujala riešiť jej závažný zdravotný stav. Po naštudovaní chorobopisu bola doktorka veľmi znepokojená nad postupom a intenzite liečby u predchádzajúceho lekára.  Začal sa opäť cyklus ožiarov
v Trenčíne. Nepomohlo. Ostala už iba ležať.  Od 23. decembra 2011 bola iba v domácom ošetrení. Na Silvestra počas celého dňa iba spala. Mala bolesti, neustále vracala. Dostala dekubity. Museli jej  zaviesť katéter. 8. januára ju hospitalizovali v bánovskej nemocnici.  Zdravotný personál sa o ňu počas pobytu staral, ako len najlepšie vedel. „23. januára nám pri návšteve nevedela naša mamička už nič  povedať. Držala som jej ruku, ktorou mi po stlačení dala najavo, že vie, že som pri nej. Bola som pri nej celú noc. Nadránom, 24. januára o 3.50h nás navždy opustila,“ dohovorila tento smutný príbeh najstaršia dcéra Monika.

 

Stanislav Vavro 

 

 

Na výročnej členskej schôdzi ZO SZZP č. 4  vyzbierali členovia tejto organizácie na podnet predsedníčky Evy Baďurovej rodine Bílekovej 200€
 
 
Ak máte záujem podporiť rodinu Bílekovú, môžete im darovať finančné prostriedky na číslo účtu: 4005444119/7500