Rozhovor s Barborou Mikulášovou

Rozhovor s Barborou Mikulášovou

V rámci projektu Zdravé mesto Vám budeme pravidelne prinášať rozhovory so zaujímavými ľuďmi, ktorí využívajú trávenie voľného času  aktívne formou výkonnostného, alebo rekreačného športu.

V rubrike blog Vám prinášame rozhovor s hádzanárkou klubu HK Cartrans Uhrovec Barborou Mikulášovou, ktorá v rokoch 1998-2003 hrávala hádzanu v tíme Jednota Sokol Gabor Bánovce a od roku 2009 pôsobi v hádanárskom klube Cartans Uhrovec.

 

Ako si sa v detstve dostala k športu?

Otec miloval prírodu, tak nás k nej celý život aj viedol. Možno bola taká doba, ľudia mali iný, prirodzený vzťah k športu. Už na ZŠ som sa zúčastňovala športových podujatí pre deti a viacbojov všestrannosti. Neskôr ma začali baviť tímové hry, najskôr volejbal, neskôr hádzaná. Cez sestru som sa dostala ku koňom, ktoré kedysi zapĺňali skoro každú moju sobotu.

 

Kedy si spozorovala u seba talent na športovú činnosť /uveď – akú/?

Asi na základnej, pri volejbale. Išlo mi to akosi lepšie ako ostatným. Tak som sa tomu začala aj viac venovať a navštevovať mimoškolský krúžok.

 

Kto Ťa priviedol k hádzanej?

Hádzaná bola vlastne jedna veľká náhoda J Začala sa malým školským turnajom v športovej hale. Bola som jedna z najvyšších dievčat, len techniku som nemala žiadnu, tak mi tréner Makýš navrhol, aby som začala trénovať.

 

Akú si mala kariéru?

Neviem, či sa dá hovoriť o kariére, skôr o slede udalostí alebo postupnom športovom raste a hlavne o upevnení lásky k športu. Čo sa týka hádzanej, okrem prípravky som prešla všetkými stupňami, od žiačok, cez dorastenky až k ženám. Mala som tú česť byť súčasťou tímu, ktorý postúpil do najvyššej súťaže WHIL, aj keď iba jeden rok. Potom som si musela dať od športu pauzu kvôli vysokej škole. Po škole som bola chvíľu v zahraničí, no po návrate domov som sa znova vrátila k starým koreňom. Začala som volejbalom a do novej hádzanárskej sezóny som nastúpila v družstve HK Cartrans Uhrovec.

 

Na ktoré športové zážitky najradšej spomínaš...

Atmosféra domácich zápasov v športovej hale sa dá len ťažko opísať. Ale nezabudnuteľný bol i zápas o prvé miesto v hádzanárskej súťaži stredných škôl v Michalovciach. Síce sme ho nevyhrali, ale nasledujúci rok, keď ja som už bola preč, to baby dotiahli do víťazného konca. Vo volejbale milujem veľké  turnaje. Počas vysokej školy som bola na jednom z najväčších na Slovensku, v Košiciach, ktorého sa zúčastnilo cez 100 družstiev. A vôbec, každý volejbalový turnaj je pre mňa zážitkom.

 

Aký si dosiahla svoj najväčší športový úspech?

Nemám  za sebou medaile a poháre (no, možno pár spomienkových), nie som výnimočne nadaná, ale zatiaľ som ako-tak fit a šport mi robí radosť. To je môj najväčší úspech.

 

Kde momentálne aktívne hrávaš hádzanú?

Už druhý rok hrávam za II. ligový tím HK Cartrans Uhrovec. Byť súčasťou tímu, ktorý to robí s radosťou, je pre mňa výsada. Minulý rok sme skončili piaty, tento rok už tretí. Počas týchto dvoch rokov sa naša hráčska zostava stále obmieňala. Každý rok je teda iný. Sama sa neviem dočkať ďalšej sezóny.

 

Ako tráviš voľný čas?

Ako väčšina mladých. Ale je pravda, že bez športu by boli dni nudnejšie. Teraz nám skončila hádzanárska sezóna,  tak sa venujem viac volejbalu. Ale som za šport z každého súdka. Hlavne to nepreháňať. Prílišná horlivosť si vždy vezme svoju daň. Začína leto, skvelý čas na plážový volejbal, plávanie, či cykloturistiku. Keď sa niekedy pozriem na svojich kamarátov a známych, hoc i z Bánoviec, koľkým rôznorodým športovým činnostiam sa venujú, pripadám si často ako obyčajný „flákač“.

 

Venuješ sa aj rekreačnému behu?

Úprimne, beh neznášam. Nikdy som k nemu nemala vzťah. Je pre mňa len prostriedok na získanie kondície. Najlacnejší a najjednoduchší spôsob. Pred dvoma rokmi som si dokonca odbehla „Beh na Jankov Vŕšok“ (2700m do kopca). Skúsenosť to bola dobrá, ale normálne by  som tam v živote nebežala J Minulý rok sa konala „Otrhánska desiatka“. Keďže som musela šetriť sily na zápas, prešla som si ju len na bicykli, ale i tak to bol kus. Tento rok sa bude konať „Beh zdravia“ na priehrade Prusy (len asi 4km), čo si určite nenechám ujsť. Nerobím to kvôli behu, ale kvôli atmosfére.

 

Čo Ti dáva šport...

Určite psychickú úľavu. Všetkým “nervákom” by som naordinovala šport a tiež uspokojuje čiastočne moju potrebu socializácie. Na ľudí, na ktorých sa môžeš spoľahnúť v športe, sa často môžeš spoľahnúť i v súkromí. Je to hra i disciplína. Je to životný štýl.

 

 Aký odkaz zanecháš nastupujúcej počítačovej generácií v súvislosti so zdravým životným štýlom?

Tiež som počítačová „závisláčka“ J Treba si určiť zdravú mieru. Človek si asi musí nájsť vlastný dôvod – PREČO. Určite som za to, aby sa hlavne deti viedli k športu, neskôr si už každý vie nájsť výhovorku – prečo NIE, bez toho, aby sa nejakému športu dlhšie venoval. Každý, kto prepadol športu, Vám povie, že neexistuje nič lepšie, ako dopotené telo, oči podráždené od slaného potu, absolútna únava vo všetkých údoch a k nim patriaci ten „priblblý“ úsmev na tvári.

 

    Ďakujem za rozhovor

                                                                                                                Stanislav Vavro